„Janča je pro mě porodní Bába s velkým B a obrovským srdcem k tomu. Jsem moc vděčná, že se mi poštěstilo mít ji jako podporu u mého druhého i třetího porodu. Druhý porod byl rychlý a bezproblémový, u třetího se ale miminku ani po několika hodinách silných kontrakcí nedařilo sestoupit do pánve. Janča využila své cenné znalosti polohování a zcela neinvazivně se nám tak podařilo uvolnit miminku cestu a během chvíle se pak narodilo.
Pro mě je Janča obdivuhodná bytost – velmi jemná a rozhodná zároveň, trpělivá, laskavá a empatická a její péče naprosto profesionální. U obou porodů jsem se cítila v těch nejlepších rukou a ani na vteřinu o tom nezapochybovala.“
Môj druhý porod, o ktorom som ani nesnívala alebo ako prišiel Artur na svet
V utorok som sa prvýkrát vyspala veľmi zle. V stredu som bola nepokojná. Ďalšia noc opäť pokojná. Vo štvrtok už ostal manžel so mnou doma, keby niečo. Cítila som sa vďaka tomu omnoho kľudnejšia. Spravili sme si pekný deň, prechádzku. Ďalšia noc, žiadna zmena. V piatok 27.5. sme odviezli staršieho syna do škôlky, spravili sme si peknú dlhú prechádzku, pikantné zeleninové kari na obed sme zjedli na balkóne, vonku bolo veľmi príjemne. Richard (manžel) išiel po staršieho syna do škôlky. Ja som oddychovala. Keď sa vrátili šli na ihrisko, na kolo. Postupne som začala cítiť stále intenzívnejšie kŕče podobne ako pri menštruácii. Dala som si sprchu, ľahla som si.
O 15:45 som volala Janičke, že sa mi zdá, že sa pôrod už rozbieha. Zhodli sme sa, že to ešte nie je úplne ono a počkáme, zavoláme si. Mám oddychovať a ísť znovu do vane. Tak som aj urobila. Začala som intenzívne chodiť na toaletu. A o 16:15 mi odtiekla hlienová zátka. Volala som Jane, nečakala som tak rýchly postup. Sadla do auta a ja som volala Rišovi, nech príde domov. Tých pár minút, ktorých šiel so synom z ihriska sa mi zdalo ako večnosť. Prečkala som ich na toalete. Snažila sa počítať kontrakcie, ale myseľ som mala ešte celkom čistú, tak sa mi stále nezdalo, že to je tak rýchle. Keď dobehol Rišo s Teom domov, spýtal sa, či chcem rovno do pôrodnice. Cítila som, že tú cestu v piatok poobede už nedám. Chodila som ešte pár minút medzi kontrakciami po byte, kontrakcie som prečkala na toalete.
Jana dorazila cca 16:45 a ja som už veľmi nevnímala, len som cítila veľkú vďačnosť a úľavu, že je už s nami. V tej chvíli som uz nevládala byť na nohách a padla som na všetky 4. Cítila som veľkú potrebu tlačiť. Predýchavala som a pomáhala si hlasným revom a ručaním. Medzi kontrakciami som ešte pomáhala usmerňovať Riša čo kde nájde (našťastie sme boli pre prípad, že to príde takto rýchlo pripravení) a zasa sa vracala k sebe počas kontrakcii. Riško aj Janička boli neskutočnou podporou a pomáhali mi aby som vydržala na kolenách. Janička ma jemne kontrolovala a veľmi opatrne spravila nevyhnutné vyšetrenia. O Riša som sa zapierala celou silou a veľmi mi to pomáhalo pri tlačení. Celý čas bol pri mne aj Teuško, ktorý celý pôrod bral úplne prirodzene a samozrejme (jedol mangovú zmrzlinu, na to nikdy nezabudnem). 17:07 bol Arturko na svete. Voňavé bábätko. “Vitaj na svete, Arturko. Si nádherný.”
Všetko sa to zbehlo neskutočne rýchlo. Naša drahá dula Jitka dobehla asi minútu po narodení, ale stihla pomáhať Janičke pri 3.dobe pôrodnej a bola mi obrovskou podporou. Prvé chvíle vo štvorici – manžel, Teo a Arturko boli nádherné, intenzívne, trochu ako v hmle a veľmi silné.
Nebolo to plánované. No nikdy by som tento zážitok nevymenila za žiadny iný.
Prajem každej žene aby po pôrode citila takú vnútornú silu, ako som cítila ja.
